Podkarpatská Rus - I. časť - národno-emancipačné snahy

Autor: Ľuboš Dobrovič | 26.4.2014 o 15:20 | (upravené 26.4.2014 o 22:24) Karma článku: 5,49 | Prečítané:  503x

Súčasné noviny sú zaplnené článkami o separatistických regiónoch východnej Ukrajiny. V tomto článku by som rád upriamil pozornosť na opačnú stranu Ukrajiny - Podkarpatskú Rus a na jej existenciu v rámci medzivojnového Československa. Prvý zo série článkov bude venovaný národno-emancipačným snahám domácej a zahraničnej rusínskej reprezentácie v politickom boji o vlastnú štátnosť.

Územie Podkarpatskej Rusi bolo od 11. storočia integrálnou súčasťou Uhorského kráľovstva, kde nikdy netvorilo samostatnú administratívnu jednotku. Hospodársky, sociálne, kultúrne a vzdelanostne patrilo k jeho najzaostalejším častiam. Medzi dôvody tohto katastrofálneho stavu patrila absencia na tú dobu moderných ciest, železníc a priemyslu, kultúrna a samosprávna rozdrobenosť rusínskeho obyvateľstva do viacerých oblastí (územie patrilo do Marmarožskej, Ugšskej, Berežskej a Užhorodskej stolice) a ich národnostný útlak zo strany Maďarov. Na vytvorenie národného povedomia Rusínov negatívne vplývali rozpory medzi stúpencami gréckokatolíckeho, pravoslávneho vierovyznania a národnej inteligencie. Všetky tieto faktory ovplyvňovali nejednotnosť vo vytvorení idey budúceho štátoprávneho usporiadania rusínskeho štátu či už autonómneho alebo ako súčasti iného povojnového štátu. Rozdielnosť rusínskej politiky spočívala aj v nejednotnosti medzi politickými tábormi existujúcimi v USA a na domácej pôde. Práve rusínska emigrácia v USA bola hlavným determinantom autonómnych resp. emancipačných snáh v období pred skončením prvej svetovej vojny.

 

Rôznorodosť štátoprávnych koncepcií domácej a zahraničnej politickej reprezentácie

 

Jedným z politických prúdov bol rusofilský smer reprezentovaný Rusínskym kongresom, ktorý sa uskutočnil v júli 1917 v New Yorku. Účastníci tohto kongresu sa zasadzovali o spoluprácu s Ruskom a vlastnou autonómiou. Výsledky kongresu adresoval Nikolaj Pačuta veľvyslanectvám európskych štátov a Ministerstvu zahraničných vecí USA. Tento scenár pripojenia k Rusku nemohli akceptovať európske štáty, pre ktoré bolo neprijateľné aby Rusko preniklo hlboko do strednej Európy.

Pre úspešnosť emancipačných snáh Rusínov bolo potrebné vytvoriť svojho politického zástupcu v zámorí, ktorý by jednotne zastupoval idey rôznych politických skupín a smerov. V júli 1918 sa v Homesteade uskutočnila schôdza vedúcich predstaviteľov rusínskych svetských a náboženských združení, kde vznikla Americká národná rada Uhro-Rusínov a vyhlásila sa za jediného legitímneho reprezentanta rusínskej emigrácie v USA. Na pôde tejto Americkej národnej rady Uhro-Rusínov vzniklo viacero koncepcií budúceho smerovania Rusínov v Uhorsku. Konzervatívny gréckokatolíci zastávali ideu pripojenia Podkarpatskej Rusi k Ukrajine alebo Rusku s vlastnou autonómiou.

Domáca podkarpatská politická scéna bola ovplyvňovaná Maďarskom, ktoré nechcelo pripustiť stratu územia Podkarpatskej Rusi. „Maďarská" koncepcia prezentovaná na ľudovom zhromaždení v Užhorode (november 1918) sa vyslovila za zachovanie celistvosti Maďarského štátu a bola tu vytvorená Uhorská národná rada, ktorá začala rokovania z budapeštianskou vládou o požiadavkách rusínskeho obyvateľstva a federalizácii resp. autonómii Podkarpatskej Rusi. S časti túto iniciatívu zvrátili zástupcovia z Chustu, ktorí takéto zachovanie územia v Maďarsku striktne odmietali a názorovo sa pripojili k idey česko-slovenskej orientácie Podkarpatskej Rusi.

Ďalšou z ideí, ktorá si nenašla reálne uplatnenie bola koncepcia vytvorenia samostatnej Podkarpatskej Rusi. Samotné územie Podkarpatskej Rusi bolo národnostne rôznorodé. Podľa sčítania obyvateľov z roku 1910 v tejto časti Rakúsko-Uhorska žilo 319 361 Rusínov, 169 434 Maďarov - vrátane úradníkov, ktorí sa museli hlásiť k maďarskej národnosti, 84 697 Židov, 62 187 Nemcov, 15 387 Rumunov, 4057 Slovákov a 1602 príslušníkov iných národností, pričom Rusíni obývali predovšetkým vidiecke oblasti, keďže populáciu miest tvorili v prevažnej miere Maďari, Židia a Nemci. Tieto demografické faktory a neexistencia širokej rusínskej inteligencie a podnikateľov by pri expanzívnej politike Maďarska znamenala pre novovznikajúci samostatný štát Rusínov pravdepodobne skôr či neskôr koniec. Koncepcia pripojenia Podkarpatskej Rusi k Ukrajine bola prezentovaná na ľudovom zhromaždení v Jasini 9. novembra 1918. Túto ideu podporila aj Ukrajinská národná rada v Chuste dňa 17.novembra 1918.

Ako jedna z alternatív sa na pôde Americkej národnej rady Uhro-Rusínov otvorila téma pripojenia Podkarpatskej Rusi k novovznikajúcemu spoločnému štátu Čechov a Slovákov vo forme autonómie. Túto myšlienku presadzoval rusínsky právnik Grigorij Žatkovič, ktorý zastupoval ako hovorca Americkú národnú radu Uhro-Rusínov pred americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom. Na týchto rokovaniach Wilson uznal Rusínov za samostatný národ. Následné rokovania s vtedajším zástupcom Česko-slovenskej národnej rady Tomášom Garriguom Masarykom a predsedom Americkej národnej rady Uhro-Rusínov Žatkovičom vyústili do prijatia Filadelfskej dohody z 26. októbra 1918, ktorá zabezpečovala Rusínom podľa slov Masaryka - autonómiu a také hranice, ktoré by uspokojovali záujmy Rusínov.

Obsah tejto dohody tlmočil Žatkovič na zjazde Americkej národnej rady Uhro-Rusínov 12. novembra 1918 v Scrantone, na ktorej sa prerokovávali taktiež ostatné vyššie spomínané varianty. Žatkovič následne navrhol, aby sa o otázke budúcnosti Podkarpatskej Rusi uskutočnil plebescit medzi zástupcami rusínskych politických a cirkevných skupín a smerov. Každých 50 členov krajanských skupín malo 1 delegátny hlas. V samotnom plebescite sa prejavila vôľa 55-tisícov amerických Rusínov. Negatívom tohto plebescitu bola neúčasť pravoslávnych skupín, no stále vypovedalo o názoroch veľkej časti rusínskej emigrácie. Výsledky plebescitu dopadli v prospech idey pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československej republike (z 1113 delegátov hlasovalo za pripojenie k ČSR 773 delegátov) - 69,45%, za pripojenie k Ukrajine hlasovalo 25,13%, za samostantný Podkarpatský štát 2,43 % a ostatné návrhy (pripojenie k Maďarsku, Rusku, Haliču) dostali nepatrný počet delegátnych hlasov. Výsledky plebescitu boli zaslané E. Benešovi a W. Wilsonovi.

Po vyjadrení sa rusínskej politickej inteligencie na zasadnutí Americkej národnej rady Uhro-Rusínov v Scrantone v prospech pripojenia územia Podkarpatskej Rusi k ČSR vo forme autonómie bolo doležité, aké stanovisko zaujmú domáce politické smery, ktoré boli roztrieštené do viacerých samostatných národných rád, presadzujúcich rôzne koncepcie. Potrebu vyjadriť spoločný postoj nakoniec pochopili aj domáci politickí zástupcovia, ktorí v Užhorode 8. mája 1919 vytvorili spojením užhorodskej, prešovskej a chustskej národnej rady spoločný zastupiteľský orgán Centrálnu ruskú národnú radu. Výsledkom týchto rokovaní bolo prijatie Užhorodského memoranda, ktoré vyjadrilo súhlas s výsledkami plebescitu zo Scrantona, navrhovalo menovať Žatkoviča za budúceho ministra rusínskeho štátu v rámci ČSR a poukázalo na jednotnosť domácej a zahraničnej politickej repreznátcie v otázke budúcnosti Podkarpatskej Rusi.

Právne akty prijaté zahraničnou a domácou politckou reprezentáciou (Filadelfská dohoda, výsledky plebescitu v Scrantone a Užhorodské memorandum) vyjadrili jasné stanovisko v prospech idey pripojenia k ČSR pred plánovanou mierovou konfereciou v Paríži, kde sa budúcnosť Podkarpatskej Rusi plánovala prejednávať.

 

Ďalšia časť bude venovaná Parížskej mierovej konferenci 1919 a jej výsledkom vo forme prijatia medzinárodných zmlúv, ktoré stanovili ďalšiu budúcnosť Podkarpatskej Rusi a upravili jej hranice. Taktiež opíšem postup československých vojsk pri obsadzovaní územia Podkarpatskej Rusi v prvých dňoch jej existencie ako súčasti novovzniknutej Československej republiky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?